Odpočívaj v pokoji, Boris Jeľcin. Ako dlho si budú ľudia pamätať zvoleného lídra, ktorý stál pred tankom a postavil sa komunistom reformátora, ktorý znovuzaložil Rusko zničením ZSSR? Alebo cynický autokrat Putin a jeho následník dá zabudnúť, že tu bola nejaká revolúcia v 1991? História nemá hodnotu, ak má hodnotu len sila. V teoretických termínoch, ako by sme mali nazvať post-moderný sekulárny autoritársky režim s oligarchickým kapitalizmom a násilnickým používaním sily nafty a nukleárnych zbraní? Nazvem ho nihilistický štát.
Nihilistický štáte nie je to, čo chcel Jeľcin. Spomínam si na neho, ako priviedol Solženicyna späť do Ruska; prebudoval katedrálu zničenú Sovietmi; nahradil kosák a kladivom cisárskym orlom; obnovil “Boh chráň cára” ako národnú hymnu a úctivo nechal pochovať pozostatky cárskej rodiny brutálne popravenej v Jekaterinburgu v 1917. Spomínam si na Jeľcina ako muža, ktorý pracoval so symbolmi, ktorý sa pokúšal ukotviť v histórii ahistorický režim, aby dosiahol etický a duchovný obsah pre etické a duchovné vákuum a aby povzbudil ľudí, ktorí rozumeli hodnote zapustenia koreňov týchto vecí pre režim bez koreňov. Vedel, že námestia, zbavené sôch Lenina, boli prázdne ako ruská duša po 70 rokoch komunizmu.
Odmietam, že by Jeľcin hľadal len sentimentálnu základňu pre ruský patriotizmus, ako náhradu za socializmus. Nepovažujem ho za svätého, či rovného so Soľženicynom, či Jánom Pavlom II. Jeho prípad je bájkou: líder, ktorý sa snažil vytvoriť “národnú dušu” pre krajinu, ktorej ju zabil totalitarianizmus. Rusko má problém každej krajiny oslobodenej práve z komunistickej tyranie. Sú tiež rovnako demokracie bez duše, vyznávajúce ideál slobody, ktorý je nihilistický, pomaly sa vyprázdňujúce, až kým sa nestanú úplne prázdnymi.
Kde môžete študovať politologickú vedu, ktorá bude alternatívou k tomuto nihilizmu? U koho budete učňom, okrem Solženicyna a Jána Pavla II?
Bol niekto, kto sa hlboko zamyslel nad týmto problémom a jeho meno by nemalo byť zabudnuté: Erik von Kuehnelt-Leddihn (1909-1999), autor Leftism: From de Sade and Marx to Hitler and Marcuse, autor článkov pre National Review a Criticón, profesor, lingvista, románopisec, umelec, Rakúšan, ktorý odišiel do exilu v roku 1930 pretože kritizoval nacistov a nevrátil sa do roku 1947. Som vďačný, že som ho poznal.
Kuehnelt-Leddihn sa neopisoval ako “konzervatívec” ale ako “arciliberál a muž pravice.” Ako môžete byť “konzervatívny”, keď nie je rešpektovateľný status quo na konzervovanie? Nazýval sa liberálom, pretože veril v poriadok slobody, ktorá umožní občanom dosiahnuť každý druh výnimočnosti, nie poriadok rovnosti, ktorý ju ničí. Nazýval sa mužom pravice, pretože tá je evolučná a prijíma hodnotu človeka v každej dimenzii jeho existencie a rozumie, že spoločnosť je duchovná korporácia, kde ľavica je revolucionárska a redukuje jednotlivca na pohonné palivo v snahe o uskutočnenie utópie a verí, že nie je etický, či praktický limit pre štát ako nositeľa dosiahnutej utópie. Všetci totalitariáni sú inherentne ľavičiari; demagógovia taktiež; nacisti boli ľavičiari. Keď toto povedal v čase anšlusu, musel odísť do exilu.
Poznal som Kuehnelt-Leddihna v jeho povojnovej fáze, kedy sa pretransformoval na misionára pre Anglosasov, vysvetľujúc im katastrofy 20.storočia, ktoré sú pôvodne katastrofy Strednej Európy, v ktorých americká zahraničná politika hrala nemalú úlohu. Žil v ancien régime dvojhlavých orlov; vedel, čo sa stratilo; vedel, že usporiadanie Woodrowa Wilsona po 1. svetovej vojne vytvorilo podmienky pre druhú svetovú. Wilsonova mentalita je s nami dodnes: hriešna nevšímavosť k realite histórie a národnému charakteru, hriešna domýšľavosť pri kreslení nových hraníc na starých mapách a vytváraní nových ústav pre krajiny staršie ako je naša vlastná.
Iná časť jeho misie bolo povedať konzervatívcom, aby vytvorili vlastnú “konzervatívnu ideológiu.” Keď konzervatívci hovoria o “ideológii,” zvyčajne myslia uzavretú, reduktivistickú, a vnútorne falošnú politickú mentalitu. Kuehnelt-Leddihn mienil, že konzervatívci budú bezbranní v politickom diskurze, ak sa nestanú teoreticky vyspelí vo vlastných princípoch a terminológii a ak ich nespíšu.
Z toho istého dôvodu im hovoril, že sú “utopisti,” pozerajúci sa dopredu nie na dokonalú, ale na vytúženú budúcnosť. Inak budú konzervatívci len skupinou odporu a negatívneho vymedzenia.
Vytvoril exemplárny zoznam historických konzervatívnych “ideológov,” “pozitívnych mysliteľov z víziou”: Friedrich Julius Stahl, Guillaume Groen van Prinsterer, Joseph de Maistre, Konstantin Leontiev, Alexej Chomjakov, Juan Donoso Cortés, Othmar Spann. Je to zaujímavý a problematický zoznam. Rozlieha sa po kontinentálnej Európe. Odporúčam čitateľovi pozrieť si na internete, kto boli títo spisovatelia. Aký excellentný sylabus pre pokročilý seminár v politickej teórii, pre študentov, ktorí čítali Platóna, Aristotela, Sv. Augustína a Sv. Tomáša. (A kto nie je na zozname? T. S. Eliot, Charles Maurras, José Antonio Primo de Rivera, Hegel, Croce?)
Pre mňa, najvýznamnejšie meno je Maistre, “francúzsky Burke,” alebo lepšie, katolícky Burke, frankofón, ale nie Francúz, snáď prvý skutočný Európan, narodený v Savojsku, minister v Sardíniii a vyslanec na cárovom dvore cez napoleonské ťaženia. Maistre rozumel, že bázou politického poriadku je náboženstvo, rodinné, historické a dedičské povinnosť a nie slobodná voľba; rozumel, že kým univerzálne pravdy existujú, politické režimy náležia času a miestu a ľudom, ktorí v nich žijú.
Kuehnelt-Leddihn sa vždy správne pýtal, aj keď nemal praktické odpovede a povedal by som, že rovnako tak spisovatelia na jeho zozname. Môžete ich čítať, ak chcete byť vedecký konzervatívec, ako polemikov proti zmene.
Použil som frázu “národná duša” skôr ako metaforu pre etický charakter národa. Iba hegeliáni a fašistickí demagógovia to myslia doslovne, buď ako kolektívnu myseľ, alebo ako entitu, ktorej progres ospravedlňuje deštrukcie jednotlivých duší. Existujú len duše jednotlivcov, neredukovateľných centier bytia, poznania a vôle. V každom prípade slovo “osoba” môže byť znehodnotené ako každé iné. Pripomeňme s, že koncept osoby, v najvyššom zmysle, vzišlo jedine skrze dogmy Sv. Trojice a Vtelenia. Ľudská osoba je stvorený obraz Boží. Toto je pre Kuehnelt-Leddihna počiatočný bod pre konzervatívnu “ideológiu.”
Amnézia, zábudlivosť, skon vecí ako vo sne ?toto je jedna z negatívnych síl, ktoré charakterizujú nihilistický štát. Kuehnelt-Leddihn často hovoril o “rozširujúcom sa rozdiele medzi scita a scienda,” medzi vecami, ktoré vieme, a vecami, ktoré potrebujeme vedieť. Na jednej strane scita: sme ochromení novými objavmi, novými médiami, novými úrovňami histórie ako sa stala, ochromujúcou povodňou faktov, ktoré nemôžeme včas stráviť a hierarchizovať pred tým, ako nás zasiahne ďalšia vlna. Táto povodeň konštantne zmýva naše uvedomovanie si faktov, predtým pamätaných a dôveryhodných; tiež zmýva zmysel, ktorý nám hovorí, že strácame niečo podstatné, veci, ktoré sme sa nikdy nenaučili, veci, ktoré totalitárne režimy nechceli, aby sme vedeli. Na druhej strane potom, je tu scienda: sme stále zodpovední pre nachádzanie toho, čo chýba, nielen história a kultúra, ktoré boli zabudnuté, ale oveľa dôležitejšie sú neviditeľné a transcendentné pravdy, ktoré môžu byť objavené iba skrze meditatívny život.
Dve hlavy cisárskeho orla môžu symbolizovať dvojitý odkaz, klasický a kresťanský, predmodernej Európy. Spomínam si na Jeľcina, pretože sa usiloval navrátiť orla späť do Ruska. Spomínam si na Kuehnelt-Leddihna ako dieťa "kaiserlich und königlich” orla, ktorý sa pokúšal priniesť niekoľko fragmentov múdrosti von z katastrofy 20. storočia v európskej histórii.
Exkluzívne pre Dona Quichotta napísal americký učenec T. John Jamieson, člen Eric Voegelin Society, odborník na De Maistrea, žiak Kuehnelta-Leddihna
Voľne preložil Peter Frišo
Nihilistický štáte nie je to, čo chcel Jeľcin. Spomínam si na neho, ako priviedol Solženicyna späť do Ruska; prebudoval katedrálu zničenú Sovietmi; nahradil kosák a kladivom cisárskym orlom; obnovil “Boh chráň cára” ako národnú hymnu a úctivo nechal pochovať pozostatky cárskej rodiny brutálne popravenej v Jekaterinburgu v 1917. Spomínam si na Jeľcina ako muža, ktorý pracoval so symbolmi, ktorý sa pokúšal ukotviť v histórii ahistorický režim, aby dosiahol etický a duchovný obsah pre etické a duchovné vákuum a aby povzbudil ľudí, ktorí rozumeli hodnote zapustenia koreňov týchto vecí pre režim bez koreňov. Vedel, že námestia, zbavené sôch Lenina, boli prázdne ako ruská duša po 70 rokoch komunizmu.
Odmietam, že by Jeľcin hľadal len sentimentálnu základňu pre ruský patriotizmus, ako náhradu za socializmus. Nepovažujem ho za svätého, či rovného so Soľženicynom, či Jánom Pavlom II. Jeho prípad je bájkou: líder, ktorý sa snažil vytvoriť “národnú dušu” pre krajinu, ktorej ju zabil totalitarianizmus. Rusko má problém každej krajiny oslobodenej práve z komunistickej tyranie. Sú tiež rovnako demokracie bez duše, vyznávajúce ideál slobody, ktorý je nihilistický, pomaly sa vyprázdňujúce, až kým sa nestanú úplne prázdnymi.
Kde môžete študovať politologickú vedu, ktorá bude alternatívou k tomuto nihilizmu? U koho budete učňom, okrem Solženicyna a Jána Pavla II?
Bol niekto, kto sa hlboko zamyslel nad týmto problémom a jeho meno by nemalo byť zabudnuté: Erik von Kuehnelt-Leddihn (1909-1999), autor Leftism: From de Sade and Marx to Hitler and Marcuse, autor článkov pre National Review a Criticón, profesor, lingvista, románopisec, umelec, Rakúšan, ktorý odišiel do exilu v roku 1930 pretože kritizoval nacistov a nevrátil sa do roku 1947. Som vďačný, že som ho poznal.
Kuehnelt-Leddihn sa neopisoval ako “konzervatívec” ale ako “arciliberál a muž pravice.” Ako môžete byť “konzervatívny”, keď nie je rešpektovateľný status quo na konzervovanie? Nazýval sa liberálom, pretože veril v poriadok slobody, ktorá umožní občanom dosiahnuť každý druh výnimočnosti, nie poriadok rovnosti, ktorý ju ničí. Nazýval sa mužom pravice, pretože tá je evolučná a prijíma hodnotu človeka v každej dimenzii jeho existencie a rozumie, že spoločnosť je duchovná korporácia, kde ľavica je revolucionárska a redukuje jednotlivca na pohonné palivo v snahe o uskutočnenie utópie a verí, že nie je etický, či praktický limit pre štát ako nositeľa dosiahnutej utópie. Všetci totalitariáni sú inherentne ľavičiari; demagógovia taktiež; nacisti boli ľavičiari. Keď toto povedal v čase anšlusu, musel odísť do exilu.
Poznal som Kuehnelt-Leddihna v jeho povojnovej fáze, kedy sa pretransformoval na misionára pre Anglosasov, vysvetľujúc im katastrofy 20.storočia, ktoré sú pôvodne katastrofy Strednej Európy, v ktorých americká zahraničná politika hrala nemalú úlohu. Žil v ancien régime dvojhlavých orlov; vedel, čo sa stratilo; vedel, že usporiadanie Woodrowa Wilsona po 1. svetovej vojne vytvorilo podmienky pre druhú svetovú. Wilsonova mentalita je s nami dodnes: hriešna nevšímavosť k realite histórie a národnému charakteru, hriešna domýšľavosť pri kreslení nových hraníc na starých mapách a vytváraní nových ústav pre krajiny staršie ako je naša vlastná.
Iná časť jeho misie bolo povedať konzervatívcom, aby vytvorili vlastnú “konzervatívnu ideológiu.” Keď konzervatívci hovoria o “ideológii,” zvyčajne myslia uzavretú, reduktivistickú, a vnútorne falošnú politickú mentalitu. Kuehnelt-Leddihn mienil, že konzervatívci budú bezbranní v politickom diskurze, ak sa nestanú teoreticky vyspelí vo vlastných princípoch a terminológii a ak ich nespíšu.
Z toho istého dôvodu im hovoril, že sú “utopisti,” pozerajúci sa dopredu nie na dokonalú, ale na vytúženú budúcnosť. Inak budú konzervatívci len skupinou odporu a negatívneho vymedzenia.
Vytvoril exemplárny zoznam historických konzervatívnych “ideológov,” “pozitívnych mysliteľov z víziou”: Friedrich Julius Stahl, Guillaume Groen van Prinsterer, Joseph de Maistre, Konstantin Leontiev, Alexej Chomjakov, Juan Donoso Cortés, Othmar Spann. Je to zaujímavý a problematický zoznam. Rozlieha sa po kontinentálnej Európe. Odporúčam čitateľovi pozrieť si na internete, kto boli títo spisovatelia. Aký excellentný sylabus pre pokročilý seminár v politickej teórii, pre študentov, ktorí čítali Platóna, Aristotela, Sv. Augustína a Sv. Tomáša. (A kto nie je na zozname? T. S. Eliot, Charles Maurras, José Antonio Primo de Rivera, Hegel, Croce?)
Pre mňa, najvýznamnejšie meno je Maistre, “francúzsky Burke,” alebo lepšie, katolícky Burke, frankofón, ale nie Francúz, snáď prvý skutočný Európan, narodený v Savojsku, minister v Sardíniii a vyslanec na cárovom dvore cez napoleonské ťaženia. Maistre rozumel, že bázou politického poriadku je náboženstvo, rodinné, historické a dedičské povinnosť a nie slobodná voľba; rozumel, že kým univerzálne pravdy existujú, politické režimy náležia času a miestu a ľudom, ktorí v nich žijú.
Kuehnelt-Leddihn sa vždy správne pýtal, aj keď nemal praktické odpovede a povedal by som, že rovnako tak spisovatelia na jeho zozname. Môžete ich čítať, ak chcete byť vedecký konzervatívec, ako polemikov proti zmene.
Použil som frázu “národná duša” skôr ako metaforu pre etický charakter národa. Iba hegeliáni a fašistickí demagógovia to myslia doslovne, buď ako kolektívnu myseľ, alebo ako entitu, ktorej progres ospravedlňuje deštrukcie jednotlivých duší. Existujú len duše jednotlivcov, neredukovateľných centier bytia, poznania a vôle. V každom prípade slovo “osoba” môže byť znehodnotené ako každé iné. Pripomeňme s, že koncept osoby, v najvyššom zmysle, vzišlo jedine skrze dogmy Sv. Trojice a Vtelenia. Ľudská osoba je stvorený obraz Boží. Toto je pre Kuehnelt-Leddihna počiatočný bod pre konzervatívnu “ideológiu.”
Amnézia, zábudlivosť, skon vecí ako vo sne ?toto je jedna z negatívnych síl, ktoré charakterizujú nihilistický štát. Kuehnelt-Leddihn často hovoril o “rozširujúcom sa rozdiele medzi scita a scienda,” medzi vecami, ktoré vieme, a vecami, ktoré potrebujeme vedieť. Na jednej strane scita: sme ochromení novými objavmi, novými médiami, novými úrovňami histórie ako sa stala, ochromujúcou povodňou faktov, ktoré nemôžeme včas stráviť a hierarchizovať pred tým, ako nás zasiahne ďalšia vlna. Táto povodeň konštantne zmýva naše uvedomovanie si faktov, predtým pamätaných a dôveryhodných; tiež zmýva zmysel, ktorý nám hovorí, že strácame niečo podstatné, veci, ktoré sme sa nikdy nenaučili, veci, ktoré totalitárne režimy nechceli, aby sme vedeli. Na druhej strane potom, je tu scienda: sme stále zodpovední pre nachádzanie toho, čo chýba, nielen história a kultúra, ktoré boli zabudnuté, ale oveľa dôležitejšie sú neviditeľné a transcendentné pravdy, ktoré môžu byť objavené iba skrze meditatívny život.
Dve hlavy cisárskeho orla môžu symbolizovať dvojitý odkaz, klasický a kresťanský, predmodernej Európy. Spomínam si na Jeľcina, pretože sa usiloval navrátiť orla späť do Ruska. Spomínam si na Kuehnelt-Leddihna ako dieťa "kaiserlich und königlich” orla, ktorý sa pokúšal priniesť niekoľko fragmentov múdrosti von z katastrofy 20. storočia v európskej histórii.
Exkluzívne pre Dona Quichotta napísal americký učenec T. John Jamieson, člen Eric Voegelin Society, odborník na De Maistrea, žiak Kuehnelta-Leddihna
Voľne preložil Peter Frišo
