Dvojhlavý orol, ktorý sa objavil a zmizol

Odpočívaj v pokoji, Boris Jeľcin. Ako dlho si budú ľudia pamätať zvoleného lídra, ktorý stál pred tankom a postavil sa komunistom reformátora, ktorý znovuzaložil Rusko zničením ZSSR? Alebo cynický autokrat Putin a jeho následník dá zabudnúť, že tu bola nejaká revolúcia v 1991? História nemá hodnotu, ak má hodnotu len sila. V teoretických termínoch, ako by sme mali nazvať post-moderný sekulárny autoritársky režim s oligarchickým kapitalizmom a násilnickým používaním sily nafty a nukleárnych zbraní? Nazvem ho nihilistický štát.

Nihilistický štáte nie je to, čo chcel Jeľcin. Spomínam si na neho, ako priviedol Solženicyna späť do Ruska; prebudoval katedrálu zničenú Sovietmi; nahradil kosák a kladivom cisárskym orlom; obnovil “Boh chráň cára” ako národnú hymnu a úctivo nechal pochovať pozostatky cárskej rodiny brutálne popravenej v Jekaterinburgu v 1917. Spomínam si na Jeľcina ako muža, ktorý pracoval so symbolmi, ktorý sa pokúšal ukotviť v histórii ahistorický režim, aby dosiahol etický a duchovný obsah pre etické a duchovné vákuum a aby povzbudil ľudí, ktorí rozumeli hodnote zapustenia koreňov týchto vecí pre režim bez koreňov. Vedel, že námestia, zbavené sôch Lenina, boli prázdne ako ruská duša po 70 rokoch komunizmu.



Odmietam, že by Jeľcin hľadal len sentimentálnu základňu pre ruský patriotizmus, ako náhradu za socializmus. Nepovažujem ho za svätého, či rovného so Soľženicynom, či Jánom Pavlom II. Jeho prípad je bájkou: líder, ktorý sa snažil vytvoriť “národnú dušu” pre krajinu, ktorej ju zabil totalitarianizmus. Rusko má problém každej krajiny oslobodenej práve z komunistickej tyranie. Sú tiež rovnako demokracie bez duše, vyznávajúce ideál slobody, ktorý je nihilistický, pomaly sa vyprázdňujúce, až kým sa nestanú úplne prázdnymi.

Kde môžete študovať politologickú vedu, ktorá bude alternatívou k tomuto nihilizmu? U koho budete učňom, okrem Solženicyna a Jána Pavla II?

Bol niekto, kto sa hlboko zamyslel nad týmto problémom a jeho meno by nemalo byť zabudnuté: Erik von Kuehnelt-Leddihn (1909-1999), autor Leftism: From de Sade and Marx to Hitler and Marcuse, autor článkov pre National Review a Criticón, profesor, lingvista, románopisec, umelec, Rakúšan, ktorý odišiel do exilu v roku 1930 pretože kritizoval nacistov a nevrátil sa do roku 1947. Som vďačný, že som ho poznal.



Kuehnelt-Leddihn sa neopisoval ako “konzervatívec” ale ako “arciliberál a muž pravice.” Ako môžete byť “konzervatívny”, keď nie je rešpektovateľný status quo na konzervovanie? Nazýval sa liberálom, pretože veril v poriadok slobody, ktorá umožní občanom dosiahnuť každý druh výnimočnosti, nie poriadok rovnosti, ktorý ju ničí. Nazýval sa mužom pravice, pretože tá je evolučná a prijíma hodnotu človeka v každej dimenzii jeho existencie a rozumie, že spoločnosť je duchovná korporácia, kde ľavica je revolucionárska a redukuje jednotlivca na pohonné palivo v snahe o uskutočnenie utópie a verí, že nie je etický, či praktický limit pre štát ako nositeľa dosiahnutej utópie. Všetci totalitariáni sú inherentne ľavičiari; demagógovia taktiež; nacisti boli ľavičiari. Keď toto povedal v čase anšlusu, musel odísť do exilu.

Poznal som Kuehnelt-Leddihna v jeho povojnovej fáze, kedy sa pretransformoval na misionára pre Anglosasov, vysvetľujúc im katastrofy 20.storočia, ktoré sú pôvodne katastrofy Strednej Európy, v ktorých americká zahraničná politika hrala nemalú úlohu. Žil v ancien régime dvojhlavých orlov; vedel, čo sa stratilo; vedel, že usporiadanie Woodrowa Wilsona po 1. svetovej vojne vytvorilo podmienky pre druhú svetovú. Wilsonova mentalita je s nami dodnes: hriešna nevšímavosť k realite histórie a národnému charakteru, hriešna domýšľavosť pri kreslení nových hraníc na starých mapách a vytváraní nových ústav pre krajiny staršie ako je naša vlastná.

Iná časť jeho misie bolo povedať konzervatívcom, aby vytvorili vlastnú “konzervatívnu ideológiu.” Keď konzervatívci hovoria o “ideológii,” zvyčajne myslia uzavretú, reduktivistickú, a vnútorne falošnú politickú mentalitu. Kuehnelt-Leddihn mienil, že konzervatívci budú bezbranní v politickom diskurze, ak sa nestanú teoreticky vyspelí vo vlastných princípoch a terminológii a ak ich nespíšu.

Z toho istého dôvodu im hovoril, že sú “utopisti,” pozerajúci sa dopredu nie na dokonalú, ale na vytúženú budúcnosť. Inak budú konzervatívci len skupinou odporu a negatívneho vymedzenia.

Vytvoril exemplárny zoznam historických konzervatívnych “ideológov,” “pozitívnych mysliteľov z víziou”: Friedrich Julius Stahl, Guillaume Groen van Prinsterer, Joseph de Maistre, Konstantin Leontiev, Alexej Chomjakov, Juan Donoso Cortés, Othmar Spann. Je to zaujímavý a problematický zoznam. Rozlieha sa po kontinentálnej Európe. Odporúčam čitateľovi pozrieť si na internete, kto boli títo spisovatelia. Aký excellentný sylabus pre pokročilý seminár v politickej teórii, pre študentov, ktorí čítali Platóna, Aristotela, Sv. Augustína a Sv. Tomáša. (A kto nie je na zozname? T. S. Eliot, Charles Maurras, José Antonio Primo de Rivera, Hegel, Croce?)

Pre mňa, najvýznamnejšie meno je Maistre, “francúzsky Burke,” alebo lepšie, katolícky Burke, frankofón, ale nie Francúz, snáď prvý skutočný Európan, narodený v Savojsku, minister v Sardíniii a vyslanec na cárovom dvore cez napoleonské ťaženia. Maistre rozumel, že bázou politického poriadku je náboženstvo, rodinné, historické a dedičské povinnosť a nie slobodná voľba; rozumel, že kým univerzálne pravdy existujú, politické režimy náležia času a miestu a ľudom, ktorí v nich žijú.

Kuehnelt-Leddihn sa vždy správne pýtal, aj keď nemal praktické odpovede a povedal by som, že rovnako tak spisovatelia na jeho zozname. Môžete ich čítať, ak chcete byť vedecký konzervatívec, ako polemikov proti zmene.

Použil som frázu “národná duša” skôr ako metaforu pre etický charakter národa. Iba hegeliáni a fašistickí demagógovia to myslia doslovne, buď ako kolektívnu myseľ, alebo ako entitu, ktorej progres ospravedlňuje deštrukcie jednotlivých duší. Existujú len duše jednotlivcov, neredukovateľných centier bytia, poznania a vôle. V každom prípade slovo “osoba” môže byť znehodnotené ako každé iné. Pripomeňme s, že koncept osoby, v najvyššom zmysle, vzišlo jedine skrze dogmy Sv. Trojice a Vtelenia. Ľudská osoba je stvorený obraz Boží. Toto je pre Kuehnelt-Leddihna počiatočný bod pre konzervatívnu “ideológiu.”

Amnézia, zábudlivosť, skon vecí ako vo sne ?toto je jedna z negatívnych síl, ktoré charakterizujú nihilistický štát. Kuehnelt-Leddihn často hovoril o “rozširujúcom sa rozdiele medzi scita a scienda,” medzi vecami, ktoré vieme, a vecami, ktoré potrebujeme vedieť. Na jednej strane scita: sme ochromení novými objavmi, novými médiami, novými úrovňami histórie ako sa stala, ochromujúcou povodňou faktov, ktoré nemôžeme včas stráviť a hierarchizovať pred tým, ako nás zasiahne ďalšia vlna. Táto povodeň konštantne zmýva naše uvedomovanie si faktov, predtým pamätaných a dôveryhodných; tiež zmýva zmysel, ktorý nám hovorí, že strácame niečo podstatné, veci, ktoré sme sa nikdy nenaučili, veci, ktoré totalitárne režimy nechceli, aby sme vedeli. Na druhej strane potom, je tu scienda: sme stále zodpovední pre nachádzanie toho, čo chýba, nielen história a kultúra, ktoré boli zabudnuté, ale oveľa dôležitejšie sú neviditeľné a transcendentné pravdy, ktoré môžu byť objavené iba skrze meditatívny život.

Dve hlavy cisárskeho orla môžu symbolizovať dvojitý odkaz, klasický a kresťanský, predmodernej Európy. Spomínam si na Jeľcina, pretože sa usiloval navrátiť orla späť do Ruska. Spomínam si na Kuehnelt-Leddihna ako dieťa "kaiserlich und königlich” orla, ktorý sa pokúšal priniesť niekoľko fragmentov múdrosti von z katastrofy 20. storočia v európskej histórii.

Exkluzívne pre Dona Quichotta napísal americký učenec T. John Jamieson, člen Eric Voegelin Society, odborník na De Maistrea, žiak Kuehnelta-Leddihna

Voľne preložil Peter Frišo

The Double-Headed Eagle Which Appears and Disappears

Rest in peace, Boris Yeltsin. How long will people remember the elected leader who stood on a tank and defied the communists, the reformer who re-founded Russia by destroying the U.S.S.R.? Or will the cynical autocrat Putin and his successors make it very hard to remember that there was a revolution at all in 1991? History has no value when only power has value. In theoretical terms, what should one call the post-modern secular authoritarian regime with oligarchic capitalism and the bullying power of oil and nuclear weapons and assassinations? I will call it the Nihilist State.

A Nihilist State is not what Yeltsin wanted. I will remember him as the leader who brought Solzhenitsyn back to Russia; who rebuilt an enormous cathedral destroyed by the Soviets; who replaced the hammer and sickle with the Imperial eagle; who restored “God Save the Tsar” as the national anthem; who received the Romanov claimant; and who solemnly buried the bones of the Imperial Family executed at Ekaterinburg in 1917, even though DNA testing disproved the authenticity of these remains, and the Patriarch (for that reason) refused to preside. [See note 1] I will remember Yeltsin as a man who played with symbols, who tried to find a history for an ahistoric regime, to seek ethical and spiritual content for an ethical and spiritual vacuum, at least to encourage people who understand the value of these things to seek roots for a rootless regime. He knew that the town squares, stripped of their statues of Lenin, were as empty as the Russian soul after seventy-two years of communism.

------------------------------Yeltsin reverences the putative Imperial relics, 17 July 1998.

I deny that Yeltsin was merely looking for a new sentimental basis for Russian patriotism, to replace the dead socialist ideal. I do not mean to make him a saint, or to put him on the same level with Solzhenitsyn or Pope John Paul II. His case is a fable: the leader who tries to create a “national soul” for a country whose soul has been killed by totalitarianism. Russia’s is the problem of every country newly freed from communist tyranny. There are soulless democracies too, pursuing an ideal of freedom that is nihilistic, slowly emptying themselves till they become a void too.

Where does one study a political science that would be the alternative to this nihilism? To whom does one apprentice oneself, besides Solzhenitsyn and John Paul II? Who has worked out the theory?

Here is someone who thought hard about the problem, and his is a name that should not be forgotten: Erik von Kuehnelt-Leddihn (1909-1999), author of Leftism: From de Sade and Marx to Hitler and Marcuse, writer of articles for National Review and Criticón, professor, linguist, novelist, artist, an Austrian who went into exile in the 1930’s because he had criticized the Nazis and did not return until 1947. I am grateful that I knew him.

-----------------------------------------------Erik Maria Ritter von Kühnelt-Leddihn

Kuehnelt-Leddihn described himself not as a “conservative” but as an “arch-liberal and man of the right.” How can one be a “conservative” when there is no respectable status quo to conserve? He called himself a liberal because he believed in an order of freedom which would enable citizens to pursue every kind of excellence, not an order of equality which punishes excellence. He called himself a man of the right because the right is evolutionary and values the human being in every dimension of his existence and understands that society is a spiritual corporation, whereas the left is revolutionary and reduces individual men to consumable fuel in the struggle for utopia and believes that there is no ethical or practical limit to the State as a vehicle to achieve utopia. All totalitarians are inherently leftists; demagogues are inherently leftists; the Nazis were leftists. When he said this, as Austria united with the Third Reich, he had to leave.

I knew Kuehnelt-Leddihn in his post-World War II phase, when he had transformed himself into a missionary to the Anglo-Saxons, explaining to them the disasters of the twentieth century, which originated as Middle-European disasters, in which American foreign policy played no small part. He had lived under the ancien régime of the double-headed eagles; he knew what had been lost; he knew that Woodrow Wilson’s post-World War settlement set the conditions for World War II. The mentality of Wilson is still with us: a sinful obliviousness to the realities of history and national character, a sinful presumption about drawing new borders on old maps and contriving new constitutions for countries much older than one’s own.

Another part of his mission was to tell conservatives to write their own “conservative ideology.” When conservatives talk of “ideology,” usually they mean a closed, reductive, and intrinsically fraudulent political mentality, a false science of politics and man. Kuehnelt-Leddihn meant that conservatives would be weaponless in political discourse if they did not become theoretical enough to agree on principles and a terminology for them, and write them down, at least tentatively. For the same reason he told them to be “utopian,” looking forward not to a perfect future but to a desirable future. Otherwise, conservatives would only be a resistive, negative force.

He provided an exemplary list of historic conservative “ideologists,” “positive thinkers with a vision”: Friedrich Julius Stahl, Guillaume Groen van Prinsterer, Joseph de Maistre, Konstantin Leontiev, Alexei Khomyakov, Juan Donoso Cortés, Othmar Spann. [See note 2] It is an interesting and problematic list. It spreads out over the continent of Europe. I trust the reader to check Wikipedia to begin finding out who these writers were. What an excellent syllabus for a graduate seminar in political theory, for students who have read Plato, Aristotle, St. Augustine and St. Thomas. (And who is not on this list? T. S. Eliot, Charles Maurras, José Antonio Primo de Rivera, Hegel, Croce…)

To me, the most important name is Maistre, the “French Burke,” or, better said, the Catholic Burke, a Francophone but not a Frenchman, perhaps the first true European, born a Savoyard, a minister of the King of Sardinia, and an ambassador in the Tsar’s court during the Napoleonic campaigns. Maistre understood that the basis of authentic political order is religious, familial, historical, local, an inheritance of duty and not a free choice or contrivance; he understood that, while universal truths do exist, political regimes belong to their time and place and to the people born into them.

Kuehnelt-Leddihn always asked the right questions even when he did not have practical answers, and I would say the same of the writers in his list. One should read some of them, if one wants to be a scientific conservative, not a mere obstructionist to change.

I used the phrase “national soul” earlier as a metaphor for the ethical character of a nation. Only Hegelians and fascistic demagogues mean it literally, either as a collective mind or as an entity whose progress justifies the destruction of individual souls. The only souls that really exist are the souls of individual human persons, who are irreducible centers of being, knowing, willing. Nevertheless, the word “person” can be debased as much as any other word. Let us remember that the concept of the person, in the highest sense, was discovered and developed only because of the dogmas of the Trinity and the Incarnation. The human person is the created image of God. This is Kuehnelt-Leddihn’s starting point for a conservative “ideology.”

Amnesia, the oblivion of forgetfulness, the passing away of things as in a dream—this is one of the negative forces that characterize the Nihilist State. Kuehnelt-Leddihn often spoke of “the widening gap between the scita and the scienda,” i.e., between the things that are known and the things that need to be known. On the one hand are the scita: we are overwhelmed with new discoveries, new media, new layers of history as it takes place, an overwhelming flood of facts that we cannot digest and prioritize quickly enough before the next wave hits us. That flood constantly washes away our awareness of facts formerly remembered and trusted; it also washes away the sense that we are lacking something important, the things we never learned, the things totalitarian regimes did not want us to know. On the other hand, then, are the scienda: we are still responsible for finding those missing things, not only the history and culture that have been forgotten, but more importantly the invisible and transcendent truth that can be discovered only through lifetimes of meditation.

The two heads of the imperial eagle might symbolize the double heritage, classical and Christian, of pre-modern Europe. I will remember Yeltsin for trying to bring the eagle back to Russia. I will remember Kuehnelt-Leddihn as a child of the kaiserlich und königlich eagle who tried to carry a few fragments of wisdom out of the catastrophe of twentieth-century European history.

* * * * * * * * * * * * * * * * *

[Note 1] The story of the DNA test was told to me by Peter Koltypin of the Order of Russian Imperial Union.

[Note 2] Spann was an eccentric Platonist who made the fatal mistake of thinking he could write an “ideology” for the Nazis. But he was not a Nazi, and he suffered for this mistake. Eric Voegelin wrote a doctoral dissertation contrasting Spann’s theory of law with Kelsen’s. Voegelin, on the other hand, wrote books critiquing points of Nazi doctrine, like Kuehnelt-Leddihn, and had to leave Austria too.